História

Približne v čase narodenia Krista objavili Rimania strategickú dôležitosť miesta, kde dnes leží mesto Bratislava. Neosídlili túto oblasť natrvalo, ale namiesto toho postavili vojenské tábory, ktoré slúžili aj na ochranu strategických obchodných ciest. Jeden z týchto táborov sa nazýval Gerulata a nachádzal sa na mieste dnešnej Bratislavskej časti Rusovce. Tábor bol súčasťou obranného systému limes romanus, ktorý oddeľoval rímsky svet od barbarských kmeňov. Bratislava vďačí Rimanom aj za to, že bola preslávená ako mesto vinárov a vinohradníkov. Rímske légie počas svojich dobyvateľských ťažení na nariadenie cisára šírili vinohradníctvo a vinárstvo vo všetkých obývaných oblastiach. Takto sa pestovanie viniča nakoniec rozšírilo do Francúzska, Španielska, Nemecka ako aj do Bratislavy a jej okolia.

Počas sťahovania národov, približne v polovici prvého tisícročia po Kristovi, sa v oblasti dnešnej Bratislavy usídlili Slovania. Pod vedením franského kupca Sama vytvorili ríšu, ktorá niesla jeho meno. Bolo to prvé známe organizované spoločenstvo Slovanov. Vytvorenie ríše bolo sčasti odpoveďou na nájazdy nomádskych Avarov a na potrebu chrániť sa pred nimi. Po Samovej smrti sa ríša rozpadla na kniežatstvá. Následným spojením týchto kniežatstiev vznikla Veľkomoravská ríša. Táto slovanská ríša dosiahla svoj vrchol počas vlády najvýznamnejšieho kniežaťa Svätopluka. Začiatok jej postupného úpadku sa spája s prvou písomnou zmienkou o Bratislavskom hrade v Salzburských análoch z roku 907, keď sa neďaleko hradu odohrala bitka medzi maďarskými a bavorskými vojskami. Maďari bitku vyhrali a následne obsadili východnú časť Veľkej Moravy.

Koncom 10 storočia vzniklo Uhorské kráľovstvo a za vlády Štefana I. (1001 - 1038) k nemu bola pripojená oblasť dnešnej Bratislavy. Z Bratislavy sa stalo hlavné hospodárske a administratívne centrum na hraniciach kráľovstva. Malo to aj svoju nevýhodu v podobe častých nájazdov nepriateľských vojsk. Už v roku 1042 bola Bratislava zrovnaná so zemou nemeckým kráľom Henrichom I. V období rokov 1074 až 1077 zažilo mesto mnoho nepokojov v súvislosti so sporom o uhorský trón.

V 13. storočí boli Bratislave udelené kráľovské výsady. Dôležité obdobie v dejinách mesta nastalo koncom 14. a začiatkom 15. storočia za vlády Žigmunda Luxemburského. Žigmund potvrdil staršie donácie a privilégia, ktoré boli mestu udelené dynastiami Arpádovcov a Anjouovcov, a tým, že dal Bratislave nové privilégia ju pozdvihol na popredné politické a hospodárske centrum Uhorského kráľovstva. Na základe jeho dekrétu z roku 1405 bola Bratislava zahrnutá medzi najvýznamnejšie mestá kráľovstva, ktoré boli odvtedy označované ako slobodné kráľovské mestá. V roku 1436 vydal kráľ Žigmund listinu, ktorou udelil Bratislave vlastný erb a právo používať jej súčasný symbol v podobe strieborných veží a padacej mreže v mestských hradbách. Bratislava je jediným európskym mestom, ktoré si dalo takúto listinu vyhotoviť v dvoch exemplároch. Obidva vytvoril maliar Michal z Viedne.

História Bratislavy zaznamenala v 16. storočí nečakaný obrat. V dôležitej bitke s osmanskými Turkami pri Moháči v roku 1526 bol zabitý uhorský kráľ Ľudovít II. Napriek kandidatúre Jána Zápoľského a odporu veľkej časti uhorskej šľachty sa v bratislavskom františkánskom kostole rozhodlo, že novým kráľom bude Ferdinand Habsburský. Medzitým Turci postupovali rýchlo dovnútra krajiny. Uhorská šľachta utiekla do oblasti dnešného Slovenska, kam presťahovali aj štátnu administratívu. V roku 1520 ohrozovali Turci aj Bratislavu a čiastočne poškodili mesto delostreľbou. Katastrofa, ktorá postihla Uhorské kráľovstvo po bitke pri Moháči bola pre Bratislavu paradoxne pozitívom.

Po osmanskej okupácii hlavného mesta Budín hľadala uhorská šľachta spolu so svetskými i cirkevnými hodnostármi útočisko na sever od rieky Dunaj, ale čo najbližšie k Viedni, ktorá bola sídlom kráľa Ferdinanda. Kvôli výhodnej polohe a relatívnej bezpečnosti Bratislavy rozhodol uhorský snem v roku 1536, že sa z nej stane hlavné mesto kráľovstva. Toto malé mesto obchodníkov, remeselníkov a vinohradníkov sa stalo ústredným bodom krajiny a sídlom panstva a cirkvi. V Bratislave sa začal schádzať snem, stala sa korunovačným mestom uhorských kráľov, sídlom kráľa, arcibiskupa a najdôležitejších inštitúcií v krajine. V období rokov 1536 až 1830 bolo v Dóme sv. Martina korunovaných 11 kráľov a kráľovien.

V 18. storočí sa Bratislava stala nielen najväčším a najvýznamnejším mestom Slovenska, ale i celého Uhorského kráľovstva. V tomto storočí uhorská aristokracia postavila veľa nádherných palácov, množstvo kostolov, kláštorov a ďalších cirkevných budov. Hrad bol rozšírený, objavili sa nové ulice a počet obyvateľov vzrástol štvornásobne. Schádzal sa tu uhorský parlament, boli tu korunovaní králi a kráľovné, kultúrny a spoločenský život prekvital. Mesto zažilo najväčší rozmach za vlády Márie Terézie (1740 – 1780). Po nástupe na trón začala riadiť výstavbu a rozvoj mesta. Stavebná kancelária Uhorskej kráľovskej komory, ktorá viedla výstavbu vládnych budov, nariadila celý rad veľkých projektov vrátane palácov a vodárne. Veľké stavebné práce sa vykonali aj na hrade, ktorý sa stal kráľovským sídlom (kde býval kráľovský miestodržiteľ) a centrom spoločenského a politického života na najvyššej úrovni.

Následná vláda Jozefa II znamenala pre Bratislavu úpadok, keďže stratila svoje postavenie hlavného mesta Uhorského kráľovstva. V roku 1783 nariadil Jozef presťahovanie Miestodržiteľskej rady a ďalších centrálnych úradov do Budína a 13. mája vzal do Viedne kráľovskú korunu, ktorá bola dovtedy strážená na Bratislavskom hrade. Premiestnenie ústredných úradov viedlo k masovému odchodu šľachty z mesta. Bratislava sa z hlavného mesta krajiny zmenila opäť na provinčné mesto.

Začiatok 19. storočia bol poznačený napoleonskými vojnami. V roku 1805 bol po bitke pri Slavkove podpísaný v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave tzv. Prešporský mier medzi Francúzskom a Rakúskom. Mier však netrval dlho a len o niekoľko rokov neskôr – v roku 1809 – Napoleonova armáda bombardovala mesto delostreľbou z pravého brehu Dunaja. Od tridsiatych rokov 19. storočia zaznamenalo mesto rapídny rast priemyselnej produkcie, ktorý bol podporený zavedením modernej dopravy. Nástup parných lodí schopných plávať proti prúdu umožnil rýchlu prepravu tovaru po rieke Dunaj. V roku 1848 prišiel do Bratislavy prvý parný vlak.

Poslednou veľkou politickou udalosťou v meste za vlády Uhorska bolo zasadnutie Uhorského snemu v rokoch 1847 - 1848. V marci 1848 snem odhlasoval zrušenie nevoľníctva. Cisár Ferdinand V. následne navštívil Bratislavu a 11. apríla 1848 v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca podpísal a vyhlásil tzv. marcové zákony. Po skončení tohto zasadnutia snemu bolo politické sídlo Uhorského kráľovstva premiestnené do Pešti a politický význam Bratislavy bol už oveľa menší.

Prvá svetová vojna bola významným medzníkom v histórii mesta. Bratislava nebola priamo ovplyvnená bojmi, ale obyvatelia mesta znášali dôsledky každý deň. Zásoby neprichádzali a ceny tu boli najvyššie v celej monarchii. Koniec prvej svetovej vojny v novembri 1918 priniesol veľké zmeny na mape Európy. Rakúsko-Uhorsko sa rozpadlo a vznikla Česko-slovenská republika. O osude Bratislavy sa rozhodovalo na povojnových mierových rokovaniach v Paríži. Keď už bolo koncom roku 1918 jasné, že Bratislava bude začlenená do novej Česko-slovenskej republiky, predstavitelia mesta sa rozhodli premenovať ho na Wilsonovo Mesto po americkom prezidentom T. W. Wilsonovi na znak uznania americkej podpory novej republiky. Niektorí predstavitelia mesta žiadali, aby ho rokujúce mocnosti uznali za slobodné mesto. Ich návrh bol zamietnutý a mesto, ktoré nazývali Pressburg, Pozsony a Prešpork, sa v januári 1919 stalo súčasťou Česko-slovenskej republiky. Nový názov mesta bol schválený 27. marca 1919 a na mape Európy sa objavila Bratislava.

Hitlerov rastúci vplyv v strednej Európe viedol v marci 1939 k rozpadu Česko-Slovenska. Na území Čiech vznikol protektorát spravovaný nacistami. Slovenskí politici boli Hitlerom vyzvaní, aby rozhodli o ďalšom osude Slovenska. Z dvoch zjavných alternatív – rozdelenia Slovenska medzi Poľsko, Maďarsko a Protektorát Čechy a Morava alebo vytvorenia samostatného štátu – sa vtedajšie politické vedenie rozhodlo pre druhú alternatívu. Viedlo to k založeniu samostatného Slovenského štátu, ktorého 6-ročná existencia je aj v súčasnosti kontroverznou a nedoriešenou kapitolou v histórii krajiny. Počas tohto obdobia sa Bratislava stala po prvýkrát hlavným mestom samostatného Slovenska. V meste sídlil prezident, parlament, vláda a všetky úrady štátnej správy. Stratilo však časť svojho územia - Petržalka a Devín boli pripojené k Nemecku. Koncom vojny bola Bratislava ako hlavné mesto štátu spriazneného s Hitlerovým Nemeckom bombardovaná spojeneckým letectvom. Mesto bolo 4. apríla 1945 oslobodené sovietskou Červenou armádou.

Po druhej svetovej vojne sa situácia v Bratislave zásadne zmenila. Väčšina niekdajšej židovskej populácie sa z koncentračných táborov nevrátila a po oslobodení mesta z neho bola vysídlená väčšina nemeckého a maďarského obyvateľstva. Bratislava tak stratila svoju pôvodnú multikultúrnu atmosféru. Komunistický prevrat vo februári 1948 znamenal zlom v povojnovom vývoji Bratislavy. Česko-Slovensko sa stalo súčasťou sovietskeho bloku a nárazníkovou zónou medzi Východom a Západom. Európa bola rozdelená železnou oponou. Pre Bratislavu, ktorá bola hneď po vojne ešte stále prepojená s Viedňou električkou, to znamenalo vybudovanie uzavretých hraníc so Západom. Časti mesta boli oddelené ostnatým drôtom, ktorý sa používal na ochranu hraníc, a tamojší obyvatelia sa museli vysťahovať. Koniec štyridsiatych a začiatok päťdesiatych rokov bol obdobím novej výstavby a opätovného vybudovania vojnou zničených častí mesta, najmä priemyselných podnikov, ktoré boli po roku 1948 znárodnené.

Život obyvateľov Bratislavy bol v päťdesiatych rokoch ovplyvnený represáliami Komunistickej strany. Mnoho ľudí bolo uväznených a tisíce obyvateľov, obvinených vo vykonštruovaných procesoch, boli násilne vysťahovaní z mesta. Vyše štyridsaťročné obdobie komunistickej vlády bolo prerušené udalosťami v rokoch 1968 - 1969. Symbolom týchto udalostí sa stal Bratislavčan a reformátor Komunistickej strany Alexander Dubček, ktorý bol zvolený za prvého tajomníka strany v januári 1968. Proces demokratických zmien, ktoré naštartoval a ktoré sa stali známymi ako „Pražská jar“, sa skončil inváziou armád Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Spolu s rozsiahlymi politickými perzekúciami mala invázia a okupácia zabrániť ďalším pokusom o reformu alebo akejkoľvek zmene spoločenského zriadenia v Česko-Slovensku.

Udalosti, ktoré sa odohrali v Prahe a neskôr aj v Bratislave v novembri 1989, boli začiatkom konca Komunistického režimu. V čase prvých politických zmien sa do popredia dostala dlho neriešená otázka reálneho federalizmu v Česko-Slovensku. Neschopnosť vtedajšej politickej elity nájsť kompromis viedla k rozpadu Česko-Slovenska. Úderom polnoci 31. decembra 1992 prestalo Česko-Slovensko existovať po druhýkrát a 1. januára 1993 sa Bratislava stala opäť hlavným mestom samostatného Slovenska. Status hlavného mesta viedol k radikálnym zmenám charakteru Bratislavy. Na začiatku 90-tych rokov sa návštevníci vyjadrovali o Bratislave ako o meste, v ktorom akoby sa práve skončila vojna. V súčasnosti je považovaná za centrum najdynamickejšie sa rozvíjajúcich a najperspektívnejších regiónov v Európe.