História samosprávy

Privilégium kráľa Ondreja III. z roku 1291 dovŕšilo a potvrdilo mestské zriadenie v Bratislave, samostatné mestské orgány nezávislé na kráľovskom župnom úrade.

Na ich čele bol už aj pred rokom 1291 richtár (villicus, iudex, Richter). Spolu s dvanástimi prísažnými rozhodoval v procesných veciach, vydával rozhodnutia, rozväzoval právne pomery a vynášal rozsudky. Mestskú radu i súd volili mešťania (každoročne na Svätého Juraja). Rada prerokovávala najvážnejšie problémy spolu s celou obcou. Zvolať všetkých plnoprávnych mešťanov bolo už v 14. storočí nemožné a preto sa vytvorilo mestské zhromaždenie, tzv. vonkajšia rada, 24-členné mestské zastupiteľstvo. V nasledujúcom storočí už malo 60 členov. Volili ich všetci mešťania.

Najvyššie vzdelanie mával pisár – notár, ktorý okrem zápisov vedel tvoriť štatúty a ďalšie právne odborné úkony. Z pomocného aparátu mestských orgánov sa vyvíjala mestská kancelária, predchodca dnešného magistrátu.

Prvý a najznámejší richtár Jakub a Jakub II., ale aj ďalší richtári neboli ešte úplne slobodní predstavitelia presadzujúci vôľu obyvateľov mesta. Zo začiatku boli menovaní, neskôr potvrdzovaní štátnou mocou a viazaní zodpovednosťou súdneho úradu. Postupne, ale od roku 1437 definitívne, sa funkcia predstaveného mesta delí medzi dve osoby. Hlavou administratívy sa stáva mešťanosta (Bürgermeister, consul) a sudcovská moc zostáva v rukách richtára. Dvanásti prísažní zostali súčasne členmi mestskej rady i mestského súdu.

Členovia vonkajšej rady zastupovali mesto navonok pri rôznych príležitostiach, oslavách, korunováciách. O zasadnutiach mestskej rady, užšej i vonkajšej, viedli pravidelné záznamy, mestské protokoly, ktoré podávajú ucelený obraz o činnosti týchto orgánov mestskej samosprávy.

Hospodárske výsady udelené mestským privilégiom z roku 1291 a ďalšími privilégiami vychádzali z prirodzených predpokladov a zabezpečovali hospodársky rozvoj mesta. Majetok mešťanov sa stal predmetom zdanenia. Vyberanie daní a dávok bolo v rukách mestskej správy. Okrem toho mesto viedlo správu vlastného majetku, ktorý tvorili úradné a iné budovy, vinohrady, lúky, polia a pasienky. Mesto malo príjmy aj z rybolovu, poľovačiek, z prenájmu kameňolomu, ap. Bohaté príjmy plynuli z prenájmu nehnuteľností, ako aj z povoľovania rúbania v horách. Mestská rada mala na starosti aj správu poddanských obcí. Tieto osady už od 13. storočia tvorili súčasť mestského majetku a boli prameňom značných príjmov. V stredoveku to boli Sellendorf (pravdepodobne na mieste dnešnej Patrónky), Dvorník (časť dnešných Vajnor), Vrakuňa a Blumenau (neďaleko dnešného Lamača).

Od začiatku 15. storočia bol poverený vedením mestského hospodárstva mestský komorník. Veľké mestá v Uhorsku získali v 15. storočí ríšsky status a predstaviteľov samosprávy od roku 1405 povolávali na snemy. Stali sa rovnocennými kráľovi, cirkvi a šľachte ako ”štvrtý stav”.

V druhej polovici 18. storočia došlo k reorganizácii mestskej správy. Dôležitejší materiál hospodárskeho charakteru, rôzne povolenia a návrhy pred prerokovaním v mestskej rade ešte prerokovávali jej komisie, napr. konzulská (mešťanostova) komisia. Od roku 1768 existovali aj ďalšie komisie, napr. hospodárska komisia. Súdnictvo bolo oddelené od administratívy a stalo sa zvláštnym, samostatným a nezávislým orgánom.

V roku 1886 sa Bratislava stáva municipálnym mestom vykonávajúcim práva mesta i župy. Mala svojho vládou vymenovaného župana, ktorý bol totožný s osobou župana ustanoveného nad Bratislavskou župou a mal preto titul ”župan Bratislavskej župy a mesta Bratislavy”. Na radnici zastupoval župana mešťanosta – mestský úradník volený absolútnou väčšinou mestského municipálneho výboru. Ich úlohy boli v podstate zhodné s tými, ktoré dnes má mestská samospráva. Valné zhromaždenia viedol hlavný župan, prípadne mešťanosta. Na valnom zhromaždení zastupovali magistrát títo úradníci: mešťanosta, mestský kapitán, mestskí radcovia, hlavný notár a podnotár, mestský fiškál, mestský lekár, hlavný inžinier, účtovník, hlavný pokladník, sirotský pokladník, daňový pokladník, verejný poručník a archivár. Každý materiál pred valným zhromaždením ešte prerokovali komisie.

Po vzniku Česko-slovenskej republiky (1918) nastali v organizácii administratívy mesta veľké zmeny. Bratislava sa stáva hlavným mestom Slovenska, je sídlom centrálnych úradov a tým vznikli nové úlohy aj pre mestský aparát. Z bývalého municipálneho mesta sa Bratislava stala mestom so zriadeným magistrátom. Kompetencie štátnej správy na území mesta boli Bratislave odzverené a vykonával ich mestský notársky úrad. Vplyv štátnej verejnej správy je viditeľný aj na zložení zastupiteľstva. Okrem volených 48 členov v ňom so zvláštnymi právami hlasovali aj traja úradníci mestského notárskeho úradu a piati odborníci, ktorých nominovala vláda.

V období Slovenského štátu (1939-1945) sa ešte výraznejšie prehĺbilo obmedzovanie samosprávy zo strany štátu. Právomoc volených predstaviteľov prechádza na vládneho komisára a formálny poradný zbor.

Po skončení druhej svetovej vojny nastali v organizácii mestskej správy podstatné zmeny v podobe zriadenia národných výborov. Národný výbor Bratislavy ako mesta so zriadeným magistrátom vykonával právomoc mesta zlúčením typických samosprávnych i štátosprávnych funkcií. Ani ďalšie reformy mestskej správy jej nevrátili samosprávny charakter s prvkami miestnej demokracie. Stalo sa tak až v septembri 1990 schválením zákona o obecnom zriadení.